Natalia Rybak: „Nóri chcú Breivika vymazať zo svojich spomienok“
Článok publikovaný na www.svaboda.org 23.07.2012
Napísal Igor Kornei
Link na originál článku tu
Preložila Sonya Luzina. Úprava v angličtine Lillian Llewellyn
Alexander Rybak s rodičmi
22. júl sa pred rokom zapísal teroristickým útokom v hlavnom meste Nórska, Osle, a na pobrežnom ostrove Utøya občanom tejto krajiny Andersom Breivikom. Obeťami dvojnásobného útoku sú 77 ľudia – prevažne mladí účastníci aktivít Norwegian Labour Party. Ako táto udalosť ovplyvnila obyvateľov tejto severskej krajiny, ktorá je považovaná takmer za vzor pokoja a tolerancie svojím postojom k príslušníkom iných národov a vierovyznaní?
Bieloruská rodina Rybakovcov žie v Osle už dve desaťročia. Tak ako mnohí iní, na začiatku 90. rokov sa mladí hudobníci presťahovali na západ, aby našli lepší život. A mali pravdu: nórska rodina Rybakovcov je známa za posledné tri roky po celom svete – predovšetkým vďaka ich synovi Alexandrovi, ktorý triumfiálne vyhral Eurovision Song Contest v roku 2009. Natalia Valentinovna, Alexandrova mama, vraví, že sa v tom čase začali cítiť v Nórsku ako doma, takže veľmi vnímajú všetky problémy. Zvuk explózie počujú ešte aj teraz:
„Všetci sme v tom čase boli v Osle, hoci na rôznych miestach. Ja som bola doma, moja mama akurát prišla na návštevu z Minsku. Naše okná sú umiestnené presne smerom k fjordu a mestu, takže sme to nielen počuli, videli sme ten výbuch. Teraz chápeme čo sa stalo, ale vtedy sme nič nevedeli – možno vybuchla loď, alebp niečo podobné. Skrátka, bolo veľa možností, ale nemysleli sme, že to bude až také strašné. Videli sme výbuch z okien nášho domu. A Saša v ten deň vystupoval v Drammene – je to pol hodiny cesty z Osla, a potom išiel na ďalší koncert. V tej chvíli prechádzal okolo Utøye – ostrova, kde ten človek zastrelil tak veľa ľudí. Je to zvláštna náhoda, ale bol tam krátko predtým než dorazil strelec a doplavil sa na ostrov. Dokonca sme si overili čas.“
Natalia ďakuje Bohu, že nikto z jej rodiny nebol zranený, ale ľudia, s ktorými je v kontakte stratili v Osle a na Utøyi svojich blízkych:
„Našťastie, nikto z našich najbližších nebol zranený, ale predsa len, Nórsko – je to taká malá krajina, takže každého to nejakým spôsobom zasiahlo. Napríklad, hoci nie som pôvodne Nórka, ale ukázalo sa, že na ostrove bolo zabité jedno dievča, ktorého otec pracuje v tej škole kde ja. Na ostrove boli štyria z množstva mojich bývalých študentov. Znamená to, že každý bol nejakým spôsobom zasiahnutý – či susedia, alebo príbuzní, alebo priatelia, či milovaní. V skratke, nikto od tejto tragédie nezostal bokom.“
Miestni ľudia trpia fyzicky aj mentálne, ale, ako vraví Natalia Valentinovna, nie sú žiadne verejné prejavy agresivity či pomsty. Stal sa jeden prípad, keď niekto hodil topánky do presklenej brány v súdnej sieni, kde bol Breivik, ale to je len ojedinelý prípad:
„Na súde môžete vidieť, že tí ľudia naozaj nie sú agresívny. A ktorá iná krajina by toto prerokovávala, nesporne otrasný zločin, tak dlho? Avšak, vážia si všetky „za“ a „proti“, môže byť za tento zločin potrestaný? Alebo je len chorý schizofrenik – ani neviem, ako to pomenovať. Takto to je, toto je krajina, ktorá zachováva demokratické štandarty. Ľudí z iných krajín a príslušníkov iných národností berú s neobyčajným rešpektom.
Samozrejme, možem povedať, že postoj sa za posledné roky výrazne zmenil, a nielen vzhľadom k tomuto teroristickému zločinu. Ale vzhľadom k nepríjemným aspektom, ktoré sa začali objavovať, pretože do Nórska prišla tak veľa ľudí z iných miest – sú to odlišné kultúry, ktoré nepasujú do nórskeho konceptu dobra a zla. Takže, prirodzene, realita sa zmenila. Viete, jednoducho sme 15 rokov ani nezamykali dom. Boli sme v príci a náš dom bol vlastne otvorený. Dvere bolii zavreté, ale nie zamknuté. A neboli sme jediní, kto to tak robil. Ale teraz sme začali zamykať autá, začali sme zamykať domy. Náš predseda vlády nikdy nemal ochranku, ale od roku 2005 ho sprevádzajú bodyguardi. Povedal, že nemúže inak, pretože sa tiež cíti v ohrození. Krajina, ktorá bola tichým ostrovom v uponáhľanom európskom svete sa, nanešťastie, zmenila.“
Natalia Rybak upozorňuje na fakt, že veľký počet Nórov proste chce len vymyzať zmienky o zločincovi Breivikovi, takže by im v budúcnosti nič nemohlo pripomenúť existenciu tak ohavnej osoby:
„Jeden z programov vysielal súdne pojednávanie – ale bez zvuku, len obrázky a jeden z reportérov o tom rozprával. Ale existuje veľká skupina ľudí, ktorí ho nechcú ani vidieť, ani počuť, nechcú vidieť jeho meno. Myslím, že by o ňom vôbec nemali písať v novinách alebo ho filmovať. Mali by sa ho proste zbaviť. A súd sa o to postará. Profesionáli sú tak na strane žalujúcich, ako aj na strane objahoby. V prvom rade by mali rozprávať o spomienke na obete, o podpore ľudí, ktorí stratili svojich milovaných. To je hlavné. A vlastne každý o tom premýšla. Mimochodom, takisto zmenia Utøyu, aby sa vyhli tým strašným spomienkam, nechcú ju spraviť pomníkom tragédie. Práve naopak, chcú vymazať tie zlé spomienky, takže nikomu by nič nemohlo pripomenúť toho príšerného muža.
V hlavnej katedrále sa konala bohoslužba. Bolo tam veľa koncertov. Vlastne veľa hudobníkov a umelcov na tragédiu reagovalo kreatívne. Sú to ich pocity, ich reakcie na to, čo sa stalo. Aj Alexander napísal dielo pre orchester a husle. Myslím, že je to veľmi dojemné. Hral to na koncerte. Konalo sa veľa koncertov, veľa stretnutí. Vládna delegácia aj iba obyčajní ľudia sa stretli na ostrove. Ale Boh nedovolí, samozrejme, dúfam že sa to už nikdy nestane v žiadnej inej krajine, žiadnym iným ľuďom.“
Anders Breivik bol zatknutý v deň zločinu. Vyšetrovanie trvalo viac než pol roka a najväčšie súdne pojednávanie v histórii Nórska začalo v apríli 2012. Breivik nepriznal vinu a svoje obete nazval „zradcami“, ktorí si nezaslúžia odpustenie – povedal, že otvorili krajinu pre imigrantov a prívržencov multikultúrnej politiky. Ospravedlnil sa jedine „náhodným obetiam“, ktoré nepatrili k „zločineckej vláde“. Finálny verdikt v prípade najhoršieho nórskeho teroristu ešte nebol ohlásený – všetko bude záležať na tom, či odborníci uznajú, že Breivik je schizofrenik. Ak áno, bude uznaný vinným a ak je mentálne zdravý, čelí 21 rokom vo väzení.
V životopise nórskeho teroristu číslo jeden sa zrazu objavila bieloruská stopa. Spravodajské agentúry zistili, že Breivik v roku 2005 navštívil Minsk. Počas vypočúvania obinený sám priznal, že navštívil Bielorusko, aby sa stretol s priateľmi, ktorých stretol cez internet. Dievča, ktoré vtedy odišlo do USA, odmietlo spolupracovať. Ale Breivik napísal, že navštívil Bielorusko, aby skúmal následky Černobyľského nešťastia a aby navštívil „Hrob Vikingov v jeho „knižnom manifeste“, ktorý sa našla tajná služba počas prehliadky.
zdroj: http://www.facebookies.org/2012/07/28/18655/#more-18655