Článok: „Rybak: „Koniec koncov, vo vašej hotelovej izbe ste stále sami“. Lotyšsko, 26. jún 2012
Článok publikovaný v lotyšskom magazíne „Private Life“ («Privātā Dzīve») №26, 26.06.2012
Link na originál článku tu.
Text: Inese Mizovska. Foto: Dmitrijs Suļžics.
Našla a do ruštiny preložila Ronja Laupitaja. Anglický preklad Zhanna Sergueeva. Úprava v angličtine Anni Jowett.
Rybak: „Koniec koncov, vo vašej hotelovej izbe ste stále sami“
Minulý týždeň v koncertnej hale „Dzintari“ vyšiel na pódium jeden z najpopulárnejších víťazov Eurovision Song Contest – Alexander Rybak (26) spolu s jeho otcom Igorom Rybakom.
Keď ste vyhrali Eurovision Song Contest v roku 2009, ako sa zmenil Váš život?
Radikálne. Jediná vec, ktorá sa nezmenila, sú moje ambície. Vždy som bol dosť sebecký. Bol som si vedomý môjho talentu a schopností, akurát nebolo jednoduché presvedčiť o tom veľmi dôležitých ľudí. Aby som bol schopný vystupovať pred tromi rokmi, napísal som okolo dvadsať mailov denne. Myslíte si, že mi tí dôležití ľudia odpovedali? Nezaujímala ich moja hudba. Nahral som moju pieseň pre Eurovision a sám som ju priniesol do rádia. Nobody nikto ju neprijal. Rádio stanoce povedali, že to vôbec nie je hudba, tie husle znejú divne a ja tam navyše niečo vrieskam. Keď som vyhral Eurovision song contest, z nejakého dôvodu všetko začalo znieť dobre. Výhrou tejto súťaže sa zmenili hranice mojich možností. Je dôležité, že to nie sú nejakí múdri ujkovia a tety, ktorí rozhodujú o vašom talente a práci, ale diváci. Teraz nikomu nemusím hovoriť, kto som. Nepotrebujem žiadať a dokazovať, pretože ponuky sa hojne sypú samé. Ak s niekým sám rozprávam, všetko sa deje veľmi rýchlo!
Aké to je, keď váš otec nie je len rodič, ale aj učiteľ a kolega na pódiu?
Môj vzťah s mojím otcom bol vždy veľmi jednoduchý a príjemný. Je to inteligentný a chápavý muž. Bol som poslušné dieťa. Niekedy som sa s ním, samozrejme, hádal, ale vždy som mal rešpekt a úctu k rodičom. Teraz, keď sa pozerám späť na detstvo, rozumiem, že ako hudobník mám perfektných rodičov. Striktných, ale láskavých. Vádak pedagogickému talentu môjho otca som sa zamiloval do huslí. Ak by bol príliš náročný, bolo by cool prestať. Môj otec bol schopný vybrať mi také piesne, ktoré boli dostatočne ľahké, ale všetky mali nejaký špeciálny šmrnc, ktorý spôsobil, že hrať ich bolo vzrušujúce. Aj ako dieťa som hral jazz a klasické aj cigánske melódie. Ako hudobník sa musím poďakovať aj mojej mame, ktorá je veľmi dobrá pianistka. Tiež so mnou usilovne pracovala.
Akých rád dostávate od rodičov najviac – hudobných alebo každodenných?
Moji rodičia mi už dali všetky možné rady, tekže teraz nemajú tendenciu postrkovať alebo učiť ma. Včas si uvedomili, že som vyrástol a – najdôležitejšie – že som úspešná osoba s logickým myslením a zdravým pohľadom na život. Takže teraz k nim prídem oddýchnuť si a zjesť niečo výborné.
Aké výborné veci môžete dostať v rodičovskom dome?
V Bielorusku obľúbené jedlo kolduny (http://en.wikipedia.org/wiki/Kalduny). To je moje obľúbené – niečo podobné ako knedlíčky s mäsom. Sám si kolduny nevarím, inak by som nemal tak veľa dôvodov navštíviť moju mamu.
Akým otcom budete vy sám?
Ja? Zatiaľ žiadnym. Vôbec nie som pripravený stať sa otcom. Možno niekde na svete už je nejaké moje dieťa, ale ja nie som otec.
Ale vaše srdce je zadané?
Pre tých, ktorí sa zaujímajú o môj osobný život, navrhujem im pozrieť si môj nový klip k piesni „Strela Amura“ („Cupid’s Arrow – Amorova strela“). Všetko bude jasné. To je životný príbeh hudobníka – ľudia, aplauz, hudba, radosť, ale vo vašej hotelovej izbe ste nakoniec stále sám.
Ale máte osobu, s ktorou zdieľate túto hotelovú izbu?
Mám, ale čas, ktorý môžeme spolu tráviť, je veľmi obmedzený. Vzťah nezabraňuje pocitu osamelosti.
Často sa cítite osamelý?
Áno. A veľmi smutný. Veľa pracujem, cestujem okolo sveta. Kým si moja rodina a priatelia užívajú život, ja tvrdo pracujem.
Ste verný piesňam pre vaše milované dámy. Aj pre vašu súčasnú – huslistku Mariu. Aké to je – spievať tie piesne po rozchode?
Nikdy sa nevyhnem tomu, aby som venoval pieseň svojej milovanej, pretože sa zrodila vďaka nej. Tie melódie, ktoré som daroval špeciálnej žene, sú emocionálne rozsiahle. Neodrážajú len moje pocity a udalosti v našom živote. Odrážajú život samotný. Preto pokračujem v spievaní tých piesní na verejnosti, aj potom, keď sa status vzťahu zmení. Ale samozrejme, nikdy nezabudnem dôvod na vytvorenie tých piesní. Našťastie, žiaden vzťah neskončil tak, že by som si ich nechcel pamätať. Takže pre mňa je ľahké spievať aj po odlúčení. Je ľahké pamätať si tých ľudí.
Presťahovali ste sa do Nórska, keď ste boli taký mladý. Aké sú vaše prvé spomienky na túto zem?
Môžem vám povedať udalosti, ktorú zdieľam so svojím otcom. Akurát sme sa presťahovali do Nórska, keď som prvýkrát v živote videl losa. Povedal som – pozri, oci, tam ide kôň s parohami! Ďalšou príjemnou spomienkou je Lego a že má veľký rešpekt od nórskych detí. To vás spája s rovesníkmi. Ak sa hráte s Legom, je to bežná téma, o ktorej sa dá hneď rozprávať.
Ako dieťa ste nechceli vymeniť husle za život bezstarostného chlapca?
V rannom veku, keď som žil v Nórsku, nemal som žiadnych kamarátov. Takže som nevedel, že je možný aj iný život. Ak by sa moji rodičia obliekli do klokaních kostýmov a zabávali ma, bol by som si myslel, že je to normálne, že všetky mamky a ockovia to tak robia. V Minsku, odkiaľ som prišiel, mladí muzikanti musia veľa cvičiť. Najmenej dve alebo tri hodiny každý deň. V Nórsku som sa náhodou dozvedel, že som jediný, kto tak veľa cvičí. Pre ostatných je dosť jedna hodina. Samozrejme, že to bol dôvod vážneho rozhovoru s mojimi rodičmi a ja som dokázal trocha zredukovať dĺžku môjho cvičenia.
V akom veku ste začali hrať na husle?
Viem, že husle mi dal môj otec. Ruské noviny písali, že to bolo, keď som mal päť, nórske – že keď som mal sedem. Vždy sa cítim nepríjemne, keď sa ma ľudia pýtajú na moje detstvo, pretože si nepamätám skoro nič. Nepamätám si ani len kde som bol a čo som robil včera. V mojom živote je príliš veľa nových dojmov.
Špeciálnou osobou vo vašom živote je vaša prvá učiteľka hudby, vaša babka Maria. Kedy ste ju naposledy navštívili?
Aby som bol úprimný, ani neviem, v ktorom meste v Bielorusku teraz žije, pretože v posledných rokoch sa niekoľkokrát presťahovala. Ale stretávame sa prinajmenšom raz za rok. Okrem toho, s oboma babkami, pretože nás s radosťou navštevujú v Nórsku.
Na Twitteri som zistila, že ste veľký fanúšik futbalu...
Šport mi bol vždy blízky. Sám som hral futbal a basketbal. Futbalový šampionát počas týchto týždňov – to je číslo jedna v mojich záujmoch. Celým srdcom som fandil ruskému národnému tímu. Robil som si starosti, pretože kvôli koncertu som nemohol pozerať ukrajinský zápas. Sledoval som výsledky na internete.
Stále rozprávate rodným bieloruským jazykom?
Prakticky nie. Rozumiem čo hovoria, ale neviem pohotovo odpovedať. Za môj rodný jazyk považujem nórčinu, pretože v nej komunikujem každý deň, učil som sa v nórskych školách. Po Eurovision som zlepšil moje zručnosti v ruštine, keďže v posledných rokoch som mal veľa koncertov v bývalom Sovietskom zväze. Najprv som odpovedal len v angličtine, ale teraz po rusky rozprávam dosť plynule.
Zahviezdil ste aj vo filme „Johan“ Greta Salomonsona movie. Máte v úmysle venovať sa kariére herca?
Ešte nie. Ale filmy majú v mojom živote špeciálne miesto. Vďaka filmom som začal milovať hudbu. Keď vo filme hrá hudba, príbeh sa stáva špeciálnym. Emócie, nálada a zmysel filmu prichádzajú k človeku cez hudbu. Veľmi milujem ruskú kinematografiu, pretože sa mi zdá ťažké rozprávať o filmoch s nórskou mládežou. Oni proste nepoznajú moje obľúbené filmy – „Volga-Volga“ a „Karnevalová noc“.
Čo bola najvzrušujúcejšia udalosť za posledný mesiac?
Počas posledných troch týždňov som bol v deviatich krajinách – vystupoval som pred tisícovým publikom v koncertných sálach, hral som pre milióny na Eurovision Song Contest v Azerbajdžane. Ale najdôležitejší koncert môjho života som hral nedávno pre publikum, kde bola stovka ľudí. Bola to moja skúška na konzervatóriu. Tam som mal pocit: byť huslistom – toto je moje skutočné poslanie a profesia.
zdroj: http://www.facebookies.org/2012/07/11/18514/