„Rozprávkový Alexander Rybak – lotyšské noviny „Vesti segodnya“
Článok publikovaný na www.ves.lv 27.06.2012.
Link na originál článku tu
Napísala Natalia Lebedeva. Foto Yaroslava Kustova.
Našla Anglesina Est. Preložila Sonya Luzina. Úprava v angličtine Tessa Lande a Lillian Llewellyn
Alexander Rybak je brilantný hudobník a skvelý muž. Po koncerte v koncertnej hale „Dzintari“.
Rozprávkový Alexander Rybak
Každého chytil na háčik aj bez udice!
„Keď som prišiel do Moskvy, nemohol som rozprávať o filmoch s mojimi vrstovníkmi,“ zveril sa mi hrdina „Eurovision“, huslista, skladateľ a spevák, ktorý vyrástol v Nórsku, 26-ročný Alexander Rybak po skvelom koncerte „Otcovia a synovia“ v koncertnej hale „Dzintari“. „Pretože oni už videli tie nové, ale ja som videl len staré. Moja mama a ocko, keď boli navštíviť v Moskve strýka Šurika [poznámka: Šurik=Saša=Alexander], vždy od neho priniesli kazety a CDčká so starými sovietskymi filmami – „Volga-Volga“, „Karnevalová noc“, „The Diamond Arm“. Nové filmy vôbec nepoznám.
Tam som našiel všetko – úprimnosť, radosť, harmóniu. A pre mňa najdôležitejšie, dobré melódie. Vždy som venoval pozornosť hudbe, ktorú hrali v starých sovietskych filmoch. Ani štýl a žáner neboli také dôležité. Rôzne typy hudby vyvolávali rôzne emócie.“
Dopadlo to tak, že Saša je extrémne spoločenský, citlivý, impulzívny ako raketa, detinsky úprimný a absolútne náš chlapec, ktorý má úžasnú a bohatú ruštinu plnú života, a a veľmi silné osobné čaro, ktoré si vás podmaní svojím vplyvom. Tento šarm je milý a pokojný. Každému hovorí „ty“, bez ohľadu na vek [poznámka: v ruštine sú dva typy druhej osoby: formálna a neformálna. Alex vždy používa tú neformálnu].
„Super! Dieťaťu ste ukázali nie šialené americké filmy, ale ruské,“ hovorím Sašovmu ockovi, známemu učiteľovi a hudobníkovi Igorovi Rybakovi, ktorý sa spolu s ním, Michaelom a Borisom Kazinikovcami a naším symfonickým orchestrom zúčastnili skvelého koncertu „Otcovia a synovia“.
„Snažili sme sa!“
„To je práca duše – nájsť kazetu, priniesť ju domov, povedať dieťaťu: sadni si, pozeraj a počúvaj.
„Pre Sašu to bolo tak dobré, ako aj prirodzené, ako hranie na husle alebo umývanie zubov. Myslel si, že by to malo byť takto, že všetky deti v Nórsku to robia – až do istého času. A potom zistil, že to tak nie je. Ale nezmenilo to jeho preferencie.
Saša Rybak je neuveriteľne talentovaný – mysleli sme, že husle neležia na jeho pleci, ale levitujú vo vzduchu vedľa neho – hral na ne tak ľahko a prirodzene. Je skutočný virtuóz. Za jeho silným hlasom s prekrásnym sfarbením, chytľavými melódiami, ktoré skladá, enormne výbušnou povahou a A-čkom celkom otvára spojitosť s publikom.
Sám hral Vivaldiho a Bacha alebo spolu s jeho otcom, alebo s Kazinikovcami, prešli k jazzu, maďarským cigánskym melódiám či jeho vlastným hitom.
Igor Rybak bol prvým učiteľom jeho syna. A na otázku, „Ako vás učil váš otec?“ Saša odpovedá:
„Veľmi starostlivo a korektne vyberal repertoár – teraz to perfektne chápem. Učil ma veľmi rozumným spôsobom. Dával mi kúsky, ktoré sú na jednej strane veľmi jednoduché, ale na druhej – každá má svoj vrchol. Boli tam nejaké veľmi zaujímavé rytmy a tak podobne.
Ruská škola hry na husle má trocha odlišnú tradíciu – veľmi silnú hudobnú výchovu, stupnicu vás začnú učiť od začiatku. Ak by ma môj otec učil takto, bol by som nechal husle tak – som si istý. Takže ma učil veľmi správne.
Moja mama ma učila hrať na piáno, ale môj otec tiež hrá na veľa nástrojov, okrem toho že je dirigent.
Ocko mi dal husle, keď som mal asi 5-6 rokov. Je to tak ako to napísali v ruskej tlači, v Nórsku písali, že to bolo keď som mal…“
„Naučili ste sa najprv hrať na husle, alebo čítať?“
„Och, nepamätám si! Vždy sa tak hanbím, keď sa ma pýtajú na detstvo... Hádam mám zlú pamäť.“
„Nie, len máte veľa nových zážitkov, kopia sa a zabúdate na tie minulé. Poznám to veľmi dobre!“ povzbudzujem hudobníka. „A čo si myslíte, keď iní spievajú vaše piesne?“
„Je to veľmi dobré! Pre mňa je vždy veľmi dôležité písať také piesne, ktoré sú na jednej strane veľmi úprimné, vyjadrujem v nich sám seba, ale zase – sedia každému, vyjadrujú všeobecné pocity. Vždy rozmýšľam o nejakom dievčati sediacom v publiku… takže publiku sa to páči.“
Po koncerte sa podpisoval asi hodinu, aj malým deťom, ktoré sa naňho pozerali s doširoka otvorenými očami. A on vtipkoval, fotil sa s každým, kto sa poprosil, bez toho, aby sa unavil.
Veľa mladých lotyšských fanúšičok, ktoré po koncerte prišli služobným vchodom, ho nenásytne pobozkali, ale nemohli alebo nechceli rozprávať po rusky – komunikovali v angličtine. Ale Saša, napriek tomu, že 22 rokov strávil v Nórsku, skvele zvláda ruštinu. „Ako ste to dokázali?“
„S ťažkosťami! Aj keď som prišiel na „Eurovision“, nerozprával som veľmi dobre, ale teraz je to fajn. Začal som viac cestovať v Rusku a Ukrajine, predtým som cestoval hlavne v Nemecku, Škandinávii, Grécku, Turecku, Rumunsku.
Snažím sa vstrebať tradície iných národov tak veľmi, ako je to možné a odraziť to aj v mojej hudbe. Keď nerozumiem nejakým tradíciám, som znepokojený.“
V Bielorusku má Saša dve babky, Maju a Zinu, ktoré navštevujú svoje deti a vnúčatá v Nórsku každý polrok. Sašovo obľúbené bieloruské jedlo je kolduny.
„Moja mama to varí lepšie než ktokoľvek iný! A milujem variť mäso so zeleninou – nikdy nejem zemiaky, pretože posilňujem a najdôležitejšie sú pre mňa proteíny.“
Napriek tomu, že jeho rodina emigrovala z Vitebsku do Nórska pred 22 rokmi, Igor Rybak stále rozpráva s očarujúcim bieloruským prízvukom a má niečo podobné s prezidentom Lukašenkom.
„Igor, vybral si váš syn dráhu „nie klasického“ hudobníka umýselne, tým že hrá populárnu hudbu?“
„Prečo? Na koncerte hral klasickú hudbu. Keď bol malý, robil som hodiny také ako bol dnešný koncert – začali sme klasikou, potom maďarské cigánske melódie a skončili sme jazzom. Hral som na piáno, ako dnes, alebo nás sprevádzala moja manželka.
Ja a môj kamarát sme ho učili hrať na husle. Keď som bol v jeho veku, tiež som spieval a písal hudbu ako on – takže je to jeho „dedičstvo“.
Toto je presne koncert ako zvykne mať. Takto ich staviame – rôznorodé a rozmanité. To je to, čo ľudia potrebujú – ľudia sú po koncerte spokojní a šťastní. A zatiaľ „prinúti“ ľudí počúvať klasickú hudbu.
Ako Miša Kazinik, môj priateľ z detstva. Stretli sme sa po mnohých rokoch – robí jedinečné veci! Je schopný priviesť ku klasike obecenstvo, ktoré sa sústredí jedine na pop music, pretože na nej vyrástli.
Keď mal Saša 16 rokov, spýtal sa ma: „Oci, kto vie kto je David Oistrakh? Spýtaj sa hocijakého dievčaťa alebo chlapca na ulici – kto počul o tomto skvelom huslistovi? Možno jeden z tisíc, ktorý študuje v hudobnej škole pre nadané deti. Ale každý pozná „The Beatles“ a „Abbu“ !“ Chápal som ho – samozrejme, všetci hudobníci chcú pozornosť.“
Saša škončil hudobnú školu pre nadané deti a Konzervatórium v Osle. Vnímal odlišné kultúry – pretože študoval na nórskej strednej škole.
Všetci v našej rodine sú Slovania, ale rozliční – Rusi, Bielorusi, Poliaci. Moja prastará mama Kwiatkowskaja, ktorá zomrela na „Titanicu“, bola sólistkou Imperial Mariinsky Theatre (Imperiálneho Mariinskeho divadla) – šlachtičnou poľskej aristokracie. Taký hlas!“
„Ste dobrý učiteľ, súdiac podľa vášho syna…“
„Študoval som na excelentnej škole – Minskom konzervatóriu. Priťahoval som ľudí, lebo videli výsledky. Môj študent Eivind Holtsmark Ringstad vyhral „Eurovision Young Musicians 2012“ vo Viedni.
Učím dirigovať v hudobnej škole pre nadané deti v Osle, ale zvyčajne učím hrať na husle v mojej súkromnej hudobnej škole. A o všetkých mojich študentoch sa hovorí, keď zmaturujú na kolégiách a konzervatóriách, že je veľmi vzácne, keď nájdete také hudobné dieťa. Hrajú v rôznych krajinách, sú sólisti v rôznych orchestroch. Viac než 200 ľudí za 20 rokov.
Často ma pozývajú predsedať výberovej komisii v hudobných školách v Osle. Aj včera som mal byť cenzor (v nórčine predseda) v nejakej Štátnej hudobnej škole, ale prišiel som sem.“
„Má Saša dosť času na dievčatá?“
„Všetky jeho priateľky boli moje študentky. Možno som ich vychoval práve preňho? ...“
„Ale kedy ste odišli [z Bieloruska]?“
„Po tom, čo Saša vyhral „Eurovision“, som mal telefonát z minských novín „Komsomolskaya Pravda“ a pýtali sa ma rovnakú otázku. Odpovedal som vtipom: „Pochopil som, že by som mal priniesť našu bieloruskú kultúru na západ.“
Môj dedko Nikolai bol ortodoxný veriaci a preto bol v roku 1937 zatknutý. Zo strany mojej mamy máme známe poľské priezviská – Savitskie, Strunitskie, Kwiatkowskie, Reformatorskie, tak isto ako tie ruské.
Prekvapivo, tí bieloruskí mali vlastnú šľachtu a aristokraciu. Ale keď sme boli pod poľskom, povedali: prijmite katolicizmus alebo BUDETE vyhostený z aristokracie. A naši predkovia chceli zostať ortodoxnými. Preto teraz, keď uvážim, je dobré, že sme neboli šľachtou v Bielorusku. Ako v Nórsku po Vikingoch – mysleli, že hej, ale v skutočnosti len boli…“
zdroj: http://www.facebookies.org/2012/06/28/18381/